Našim žiakom sa podarilo aj počas karantény zabodovať v literárnych súťažiach. Jedna z nich bola aj celoslovenská súťaž Kľúče od zlatého mesta. V 3. kategórii získala v poézii 3. miesto Vaneska Lukašáková zo 7.B s básničkou Hriňová v karanténe a v próze 2. miesto Andrej Kmeť zo 7.B s prózou Fotky. Texty si teraz môžete prečítať aj tu :)
Hriňová v karanténe
Nikoho sa nepýtal,
keď k nám z Číny zavítal.
Všetci sme sa veľmi zľakli,
na kolená pred ním kľakli.
Zavreli nám všetky školy,
aby sme vraj zdraví boli.
Teraz na nás z okna kuká,
iba ticho, prázdna lúka.
Slniečko tiež krásne hreje,
seďme doma, vonku zle je!
Zastavil sa život všedný
na Slovensku aj vo Viedni.
Ostať zdraví všetci chceme,
preto spolu bojujeme,
aby sa to už skončilo
a všetko do normálu sa vrátilo.
Nech sme znovu všetci spolu,
nech otvoria nám aj školu.
Veru je to riadna fuška,
nosiť stále aj tie rúška.
Fotky
„A na tejto je kto?“ opýtal som sa prastarkej a tá si pritiahla bližšie k okuliarom starú, ošúchanú, čiernobielu fotografiu, pousmiala a ukazovákom začala vymenúvať. „Toto je tvoj prastarký, toto je jeho brat a toto je ich otec.“
„ A tie tehly, ktoré nakladajú na voz, to sú na ich dom?“
„Hej,“ prisvedčila prastarká, „po druhej vojne si museli postaviť nový.“ Hľadel som na fotku, na konský záprah i na hromadu pálených tehál, ktoré už naložili. Môj praprastarký držal v rukách liace, nakladali len jeho synovia.
„A táto fotka? Čo je tu?“ Prastarká si znova pritiahla fotku bližšie k očiam a usmiala sa. „To je procesia na sviatok Božieho Tela. Vtedy prišli všetci, aj z lazov v krojoch na procesiu. Rad ľudí bol dlhý, ani si nedovidel na koniec. Ten baldachýn vyšívali štyri vyšívačky. Aj moja suseda.“
„Aj ty, babka?“
„Ja som bola vtedy len dievča. Vyšívať pre kostol mohli len skúsené vyšívačky.“
„Ale aj ty predsa vyšívaš!“ nedal som pokoj.
„Hej, hej, ale už len tak pre radosť.“ Odmlčala sa a zaspomínala. „Veru, týmito rukami prešlo veľa výšiviek.“
Zobral som ďalšiu fotku, zdala sa byť zachovalejšia. Boli na nej dve postavy v svadobnom kroji. Mlčky som ju podal babke. „Toto je tvoj prastarký a toto ja.“ Kukal som babke do rúk, v ktorých držala obrázok. „Ten kroj si si vyšívala sama?“ zaujímalo ma, lebo som vždy rád obdivoval hriňovské výšivky na krojoch.
„Áno, Janko. V tých rokoch bolo zvykom, že si každá nevesta kroj i výbavu vyšívala sama. Obrusy, utierky, obliečky, dečky. My sme vždy vyšívali krivou ihlou na ráme. Pamoky sme kupovali na jarmoku.“ Vedel som, že pamoky sú priadze na vyšívanie. Ako menší som sa s týmito farebnými guľôčkami hrával, keď to babka nevidela. Fotka bola trochu domaľovaná farbami, chcel som sa spýtať, no babka ma predbehla. „Boli sme sa fotiť v Lučenci v ateliéri. Bola to vtedy novinka. Tam fotky aj zdobili. Pozri!“ a ukázala na vzorový vrúbkovaný okraj i na pričervenené líca.
Zašušťal som v krabici ďalšími fotkami a jednu som vytiahol. Boli na nej dievčence s hrabľami a batohmi trávy. Babka sa zas pousmiala a pichala prstom do fotky. „Toto som ja, toto moja sestra Marka, toto je Zuza od susedov pod nami, Beta a Anča, čo bývali oproti nám. Boli sme na trávu pre statok. Tie plachty sa volajú koncovky. Celé leto sa sušilo seno, potom mládza.“
„A to ste robili všetko ručne?“ vyhŕklo zo mňa. „Pravdaže, všetko ručne. To bolo veľa roboty. Všetko muselo byť obrobené.“
Potom vybrala ďalšiu fotografiu sama. Bolo na nej niekoľko kráv a vpredu pózovali tri deti. „Kto je to?“ stihol som sa spýtať, hoci babička sa už nadychovala, že povie. „To sme my. Ja, moja sestra Marka a Ondro. Od jari do jesene sme ako deti pásli kravy. Tri, štyri kusy a telce k tomu. Ráno ich mamka odviazali z konici a my sme ich vyšikovali do pastvy. Na obed sme ich zahnali domov, rodičia ich podojili, my sme sa zatiaľ najedli a poobede zas na pašu až do večera. Až po ôsmej sme smeli prísť naspäť, inak by sa hnevali, že priskoro.“ Hltal som každé slovo. „A čo ste celý deň pri nich robili?“
„No, rôzne. Hrali sme sa, skákali, čítali a spievali.“ Oči mi zasvietili. „Babi, zaspievaj mi ako ste vtedy spievali!“ žobronil som a robil som na babku oči. Narovnala sa a zadívala sa doďaleka, akoby tam hľadala text piesne alebo odtiaľ mala začuť melódiu. „Z hriňovskýho kostolíčka, z hriňovskýho kostolíčka, vyletela holubička, vyletela holubička…“ Počúval som tichý, trochu roztrasený hlas prastarkej a prestavoval som si, že som tam na lúke, slnko ma zohrieva, cvrčky a koníky cvrlikajú, tráva vonia. Cítil som sa akosi voľne.
„Janko, poď jesť! Poďte obaja!“ volá už mama z kuchyne. Babka prestala spievať, usmiala sa na fotky v škatuli a ja som vedel, že svojím pohľadom žehná všetkým vyobrazeným.