V tomto roku sa konal 33. ročník literárnej súže Literárna Senica. Karin Súlovcová z 8.A triedy získala so svojou prácou v tejto celoslovenskej súťaži krásne 3. miesto v 1. kategtórii. Do súťaže bolo zaslaných v tomto ročníku spolu 517 prác od 220 autorov. Karinkino literárne dielo Začiatok a koniec si môžete prečítať pod fotografiami.
ZAČIATOK A KONIEC
FERGUS
Tu, na zelenej lúke som sa so sestrou práve narodil ja. A kto som ja? Som kôň plemena Morgan a moje meno je Fergus. Som čierneho sfarbenia, moja sestra je gaštanovej farby a jej meno je Color. Pobavene som sledoval, ako sa sestra snaží postaviť a o chvíľu si už veselo cupitala za matkou. Síce som sa škľabil, ako ju nohy neposlúchajú, žiaľ, mne to nešlo o nič lepšie. Nevedel som sa postaviť, a tak mi matka musela pomôcť a už som mohol skúmať prostredie aj ja.
O pár mesiacov prišiel človek, pripol si nás o lano a museli sme behať okolo neho. Jaj, bodaj by sa o to lano aj potkol! Color poslúchala, ale mne sa to nepáčilo. Aby ste chápali, ja nejdem poslúchať človeka, keď ani on mňa neposlúcha. A ešte byť priviazaný o to lano. Nech sa k nemu priviaže sám. O ďalších pár mesiacov som počul človeka, ako niečo hovorí tej čiernej doske, ktorú nazval mobilom: „Áno...Plemeno Morgan...Color, ročná kobilka...Predaj...Akcia... Poslúcha a je vycvičená...On? Fergus?...Divoch! Toho predám...200 eur. Áno...Dohodnuté!“ Ďalej som už nepočúval, pretože som pochopil, že ma predá. O pár hodín prišiel ujo a ťahali ma do takého stiesneného priestoru, zvaného prepravný box či prepravka. Chvíľu som sa viezol a v hlave som mal zmätok. Prečo ma od nich vezú preč? A čo tam budem robiť? Došli sme na miesto a poviem vám, ani z boxu som nechcel výjsť.
Moja stajňa smrdela a bolo v nej ako na smetisku. A ak mám niečo povedať na žrádlo...
Seno bolo asi tak dobré, ako mäso pre vegetariána alebo tráva pre tigra. Voda taká, ani čo by si v nej ten ujo umýval nohy. A ostatné radšej neriešim. Hneď, ako som sa „najedol“, mi začala služba. Ťahal som drevo. Musel som. Tu sa so mnou nikto nehral, ako tam na ranči. Tu ujo mal bič a tým ma švihol, ak som neposlúchol. A ak som to urobil inak, ako si on predstavoval. Nemohol som ísť na lúku žrať trávu (jediné jedlé jedlo).
A takto ubiehali roky rokúce. Jedlo, práca, práca, práca, jedlo, práca... Každým dňom som bol viac a viac vyčerpaný a cez zimu bolo ešte horšie. Keď už gazda pochopil, že už nevládzem, volal niekomu cez mobil a vravel, že som prašina prašivá a že som bezcenný. Že ma treba utratiť, že takéto naničhodné zvieratá nemajú na tomto svete žiadne miesto.
COLOR
Pomedzi tie roky, čo ma s bratom od seba odlúčili, ma cvičili známi tréneri a bola som naozaj dobrá. Jedlo tu bolo úžasné. Naučili ma drezúru a aj skákať cez prekážky. Behala som aj s mojou paňou po pretekoch, súťažiach, často na mne jazdila bez sedla a ja som jej bola zaviazaná telom i dušou. Proste ja a ona – jedno telo. Pri drezúre sme boli dokonale zohratý tím. V skákaní som nebola až taká dobrá, ale vďaka mojej panej a trénerom som sa zlepšovala a zlepšovala. Často som sa pristihla pri tom, ako rozmýšľam, čo robí brat a či taký dobrý v drezúre a skoku ako ja. Sa stavím, že nie. Mám super život a dúfam, že budem žiť večne. Cestujem so svojou paňou po celom svete, vyhrávam a prehrávam súťaže a užívam si titul Topkôň. Som na obálkach časopisov, na tričkách a dokonca mám aj figúrky.
Tvrdá práca sa vypláca! Ani by ste netušili, aké ťažké je byť drezúristkou a zároveň skokankou. Najťažšia práca na svete je tá moja! Som na seba hrozne pyšná.
FERGUS
Keďže ma chcú utratiť, utečiem. Gazda vchádza do domu a ja v tom momente skáčem cez plot. Neviem to, takže zadnými nohami zhodím latu z plota. Momentálne je mi to však fuk, pretože odteraz som voľný! Juhuu! Od tej radosti, že už nie som zajatý, som aj vyčerpaný z roboty a hladný, som bežal ani neviem, kam. Stratil som sa. Je mi to jedno. Ja sa neplánujem vrátiť. Jediné, o čo mám naozajstný záujem, je jedlo a nájsť mamu so sestrou. Videl som ich iba ako žriebä a naozaj mi chýbajú. So sestrou som sa narodil a so sestrou chcem aj umrieť.Utekám, čo mi sily stačia a predo mnou sa rozprestiera les. Bez obáv som do neho vošiel. Bolo tu príjemne. Šum lesa ma upokojoval a nakoniec som už len kráčal bez strachu z toho,že ma chytia. Nevedia, kde som. Aj tak im nebudem chýbať. Môj žalúdok pýta jesť a suché hrdlo ma dráždi. Napijem sa a už znova bežím. Som veľmi unavený, a tak si ľahnem. Zem je posiata ihličím. Zaspávam. Ráno ma zobudí konské erdžanie. Chvíľu počúvam a potom štartujem za zvukom. Uvidím kobylu a nakoniec celé stádo. Kobyla si ma všimne a výstražne zafŕka. Sklopí pri tom uši a dokorán otvorí svoje modré oči. Cúvnem a vystrašene pohadzujem hlavou. Kobyla nakloní hlavu a díva sa na mňa akoby som spadol z neba. Ja som sa asi zaľúbil. Kobyla sa pohne smerom ku mne. Tentoraz necúvam a dívam sa jej do očí. Zaerdží a ja už nie som hrozba. Stádo sa opäť vráti do normálu. Podídem ešte bližšie a dám jej najavo svoju náklonnosť. Obtrie sa mi hlavou o nozdry. Jej hebká hriva lieta okolo nej a vyzerá, akoby ani nebola skutočná, ale len nejaký prízrak. Dívam sa na ňu a mám pocit, že už samotná konská bohyňa si ma prišla vziať hore do konského neba. Viem však, že sa mi to iba zdá, a tak hrdo kráčam ku jej boku. Spoločne sa vyberieme ku stádu. Život s ňou je úžasný, až na zopár drobnosti typu potrava a bezpečnosť. Takto prešlo mnoho mesiacov a mal som sa dobre.
COLOR
„Pomóc! Hrozí nám nebezpečenstvo! V okolí ranča sa vraj potuluje stádo divých koní. Zvalcujú nás! Zničia nám tu niečo.“ Ale ja som silná, ja ich stadiaľto vyženiem, nemajú tu čo robiť. Vďaka dokonalému výcviku som plot preskočila ako nič. Zmýlila som sa. Bojím sa, ale celebrita sa nemá báť. Ech, určite sú na niektorých miestach plešatí a majú povytrhovanú srsť. A...Lietajú okolo nich muchy. Vošla som elegantným krokom do lesa. Moje chudé nohy dopadali jemne a takmer ma nebolo počuť. Už z diaľky som počula dupot konských kopýt a ten zvuk absolútne nebol rytmický. Eh. Rozbehla som sa za zvukmi. Moje úbohé nôžky...Au,to bolí... V tomto lese je ale skaliek a kopcov! Došla som a pridala som sa k stádu, žiaľ, som nezapadla. Dva kone na vrchu kopca výstražne zaerdžali. Ten kôň na vrchu sa troška podobal na mňa, iba bol čierny a vedľa neho bola krémová kobyla s modrými očami a bielou hrivou i chvostom. Zrejme klisna. Ten čierny zastal a chvíľu po mne pozeral a potom sa rozbehol. Srdce som mala v krku, ale stála som na mieste. Tie hnedé oči som už niekde videla. „Čo, braček? On je divý? Ako to? Veď aj on mal pána, veď to nie je možné!“
Tak on každý deň bojoval za holý život a ja? Ja som sa mala každý deň skvelo. Rozmýšľala som, či je lepší ako ja a on je. Prežil v prírode a ja by som zdochla od hladu. On je môj hrdina.Prišla aj tá klisna a keď si hlavu oprela o bratov krk, pochopila som, že on má lásku.
Vie, čo je život. Treba oň bojovať.
Karin Súlovcová